NW, SC Brad Merlin and Kate, SK
*08.09.2014 - +14.08.2022
Kde bolo tam bolo, veľa lásky z toho bolo a ja som sa rozhodla rozpovedať príbeh večnej lásky. Nie práve takej akú prežívala Drew Barrymore v Popoluške, ale o to silnejšej v podobe puta medzi človekom a zvieraťom. To, aký bol Brad úžasný počas života, ukazuje aj keď už medzi nami nie je a ja by som sa chcela s Vami o túto moju lásku podeliť. Braduška mi to síce nevráti, ale možno to niekomu zmení pohľad aj na tento druh lásky.
Deň, keď sa Brad narodil, bol jedným z mojich najhorších dní v živote, neskutočne som sa bála. Jeho mamina Francess bola moja prvá chovná mačička a stalo sa to, čo žiaden chovateľ nechce, nie to ešte začínajúci chovateľ, Frany mala ťažký pôrod a zachraňovali mi ju pri pôrode... Situácia bola vážna a pri sonovaní bruška mi bolo naznačené, že ide už najmä o zachránenie Francess a nie mačiatok. No nakoniec boli na veterine neskutočne rýchli a úžasní a okrem toho, že zachránili a rovno vykastrovali Frany, zachránili aj tri mačiatka zo štyroch. A tak sme sa 8.9.2014 v doobedných hodinách vrátili domov z veterinárnej kliniky s mojou Frany a jej mačiatkami Banshee, Beyoncé a Bradom. Podľa dohody s maminou, dievčatám som vyberala mená ja, no a chlapcom mamina. Keďže sme mali len jedného kocúrika, voľba maminy si myslím bola jasná, kocúrik sa bude volať proste podľa Brada Pitta ... Tí, ktorí ste Braduška videli live či na fotkách a videách, musíte súhlasiť, že to meno mu naozaj bolo súdené, lebo bol neskutočný krásavec. Keď už sme pri tých menách, v duchu sa usmievam, pretože naše výstavné začiatky boli v skutku vtipné, keď ste si mnohí mysleli, že máme doma troch kocúrov: Merlinka, Braduška a Piškotinka A to práve z dôvodu, že keď bol Brad malý, bol taký tučnučký a nadýchaný a tak vznikla jeho prezývka „Piškotino“, lebo bol taký chutný ako piškótka. Samozrejme hneď v začiatku po tom všetkom čo sa udialo, nebolo ani chýru ani slychu v našej domácnosti o tom, že zostáva doma kocúr... Moja voľba bola jasná, musím si jednoznačne nechať po Francess dievča do chovu... a práve v tomto momente by mi ani nenapadlo, že začne vznikať tá moja večná láska...
Ako mačiatka rástli, vytvárali sme si s Bradom nádherné puto, žmurkal po mne, stále vrešťal, keď som ho ako by to povedal môj nebohý starký mňágala, dvíhal chvostík ako anténku a jedného dňa to prišlo, hlboký dlhý pohľad, žmurk a oblizol mi líce. Od toho dňa každý boží deň neprešiel bez toho, aby som nedostala od neho pusu. Samozrejme mal aj svoje obľúbené hračky, typy hier, no najradšej mal, keď som ho nosila na rukách, alebo sme len tak vedľa seba sedeli, rozprávali sa a hladkali.... Myslím si, že toto pozná každý majiteľ zvieratka, no každým dňom, týždňom, mesiacom a rokom sa tieto rôzne momenty a chvíľky radosti zarývajú hlbšie a hlbšie do Vašich sŕdc... No a aby som nepredbiehala, tak sme sa s Piškotinom do seba zaľúbili, že prišiel ten deň a moment prehovárania maminy, aby doma nezostala slečna, ale tento náš malý Brad Pitt. Pre tých čo nevedia, shadedky sú síce britské mačky, ale keďže sú svojim sfarbením vzácnejšie, šľachtením sa dosiahlo to, že tieto britky sú menšieho vzrastu. A tak samozrejme mojim hlavným argumentom prehovárania maminy boli nasledovné slová: ALE VEĎ TO BUDE MALÝ, KOMPAKTNÝ, MAXIMÁLNE 4KG KOCÚRIK no a všetci samozrejme vieme, že ako Braduško rástol, nebol to žiaden malý 4kg kocúrik, ale ako jeden z mála na svete bol unikát, britský krátkosrstý čierny strieborný tieňovaný chovný kocúrik s hmotnosťou 8kg a aj unikátnou tyrkysovou farbou oka. Na margo tejto situácie s maminou Vám rovno napíšem aj jednu z najobľúbenejších momentiek z výstavy. Bolo to tuším na Medzinárodnej výstave v Budapešti a my s Bradušom sme išli na posúdenie. Bol práve ozaj v top forme a mal ísť na posúdenie k pani Elene Noskovej, s Bradom sme pozdravili a ako som ho pokladala na stôl, hovorím s úsmevom pani posudzovateľke: toto je náš Brad Pitt a pani posudzovateľka zdvihla obočie a so smiechom, keď Brada zdvihla: žiaden Brad Pitt, ale Arnold Schwarzeneger no, ale aby som sa vrátila k prehováraniu maminy, keďže som mala naozaj presvedčivý argument, Brad po dlhom prosíkaní a období ukecávania zostal doma.
Od toho dňa bol každý jeden deň s ním magický, láskavý, zážitkový. Tak sme boli jeden na druhého naviazaní, že keď som išla strážiť kocúrika z prvého vrhu Artušíka do Nemecka, aby som pomohla rodinke, keď išli na dovolenku, Braduško bezomňa doma ani nejedol, nespal, len ma čakal a bol smutný. A to bol odvtedy môj posledný dlhý výlet. Zaujímavé bolo vždy u nás doma sledovať hierarchiu, aj napriek tomu, že bol chovný kocúr a áno všetci doma vždy vedeli, že on je ten nazvem to tak blbo hlavný šéfinko, on si každého jedného v rodine vážil, ľúbil a napríklad vždy akceptoval to, že aj tak na špičke hierarchie je jeho mama, naša Francess. To, ako mal svoje nevesty od Roxanky až ako aj prišla Evelynka z Lotyšska a Keyluška zo Srbska a ako sa zaľúbil, to nemusím rozpisovať, poznáte to veľmi dlho všetci, ktorí nás sledujete. Bol výnimočný aj v tom, že ako chovný kocúr sa staral o svoje detičky, umýval ich, hral sa s nimi... O svoje nevesty ako sa staral ani nehovorím...
Zaujímavé bolo, že nikdy nezjedol žiaden pamlsok, papal vždy len zo svojich misiek, či mokré alebo granulky, miloval nasadenú trávičku a z hračiek najviac zbožňoval buď rotačné pierka alebo preťahovadlo od Ladi z Čiech, to mal aj pri truhličke keď zomrel, takisto miloval Kongá a nesmierne rád si sám púšťal takého pohybujúceho sa červíka, či svietiacu medúzku, vozenie sa v kočíku, no zo všetkého najradšej mal hladkanie, škrabkanie a česanie, vždy musel byť za fešáka, aj keď vo vani pred výstavou veľmi nahlas vždy zaprotestoval.
Je neskutočne veľa momentov, ktoré mi chodia s Braduškom po rozume, ale to bude asi keď sa dožijem dôchodku, skôr na knihu, teraz prejdem k tomu najpodstatnejšiemu odkazu, lebo tí čo nás sledujete viete určite o všetkom, veď sa Vám snažím pravidelne ukazovať náš mačací život. Posledné obdobie s Bradom som mala naozaj také veľmi silné a plné myšlienok. Každé jedno zvieratko prichádza do nášho života z nejakého dôvodu. Aby sme sa niečo naučili, pochopili, zažili... Za tých neskutočných 8 rokov som s Bradom zažila naozaj veľmi veľa. Už len to ten náš úvodný argument o malom kocúrikovi, z ktorého sa stal jeden môžem povedať, že z najsledovanejších kocúrov. A to nielen vďaka svojej povahe a svojim úžasným láskavým črtám, ale dokázal na každej jednej výstave, že či bol malý, alebo už aj v triede veteránov, že stále patril medzi tých Best in show. Celým svojím bytím a jeho magickými očami si dokázal získať srdcia návštevníkov výstav z celého Slovenska. Svojim pohľadom si od Vás vyslúžil naveky nezabudnuteľnú prezývku všetkých výstav: KILLERFACE áno áno, máme o tom mrte dokumentácii, ako hľadel na tých výstávach... a vidíte, už len tu ukázal ďalšiu svoju výnimočnosť tým, že vedel, čo pre mňa znamená môj celoživotný sen byť chovateľkou... Aj keď maximálne neznášal výstavy, áno preto ten killerface , vydržal v tej klietke a keď prišlo posudzovanie či best in show, ukázal sa v najväčšej svojej jedinečnosti a kráse. A vďaka nemu a jeho výstavným úspechom som mala napríklad aj ďalšiu školu života a to v tom, že som dala dole svoje ružové okuliare, lebo nie je pravda, že každý kto chová a má doma takýchto úžasných miláčikov je dobrý človek... Prežili sme kvantá hnusných ohováračiek, kydania na nás, podrazov ako sa nekalo dostať k jeho rodokmeňu, faloše... Za tie roky si ani neviete predstaviť..., ale o tej nepeknej stránke nebudem rozprávať, lebo to len ľudia svojimi čiernymi negatívnymi zakomplexovanými srdciami a mysľou dokážu ublížiť. Ale bola to naozaj škola, že som sa naučila rozlišovať dobro od falošného dobra, odhaliť nekalosti, zabojovať o svoje know how a dokázať, aký je rozdiel, keď chovateľ pracuje na sebe s čistým srdcom a poctivým zámerom...
Pri výstavách trošku zostanem, ale pri tej najkrajšej stránke a to, že pri Bradovi a mojej mládeži som spoznala a konečne ukázala samu seba, nie tak ako ma každý chcel vidieť, ale naozaj aká som v skutočnosti a aké veľké moje srdce je a aká som vďačná za to, že si plním svoje sny a že môžem aj vďaka tomu vidieť aj kus sveta. Vďaka výstavám som spoznala množstvo ľudí, z ktorých sa stali priatelia na život a na smrť ako sa to hovorí vo filmoch , či som získala nové mačacie rodiny a to len vďaka výstavám a Bradovi. A len vďaka nemu som vykročila zo svojej zóny a začala aj stewardiť a ďalej sa vzdelávať, aby raz mohla byť zo mňa skvelá posudzovateľka mačiek a to Ti Braduško sľubujem, že sa nevzdám a budem na sebe naďalej pracovať.... Ďakujem za tie skvelé momenty z výstav len vďaka tebe, ďakujem, že sme mali doma Národného víťaza a Supreme Championa, takýmto niečím sa nemôže hocikto pochváliť.
No a aby som tú knihu nezačala písať už dnes, presuniem sa myšlienkami k tej fáze, ktorá mi na jednej strane roztrieštila moje srdce na milión kúskov, no na druhej strane som zažila veľa toho nebeského. Všetko sa začalo na jar pred výstavou, keď som si všimla, že Braduškove perličkové zúbky zrazu už neboli perličkami a tak som si povedala okey, po výstave, pôjdeme na skoršiu preventívku, dáme zobrať krv, skontrolujeme opäť srdiečko a dohodneme termín na čistenie zubov. Dva dni po výstave Brad urobil niečo, čo neurobil nikdy v živote: neraňajkoval a išiel si ľahnúť ku mne pod posteľ do šuflíka... No to mi prišlo neskutočne zle, vedela som, že niečo sa deje... Išli sme na veterinu... Výsledky najhorší možný scenár, odchádzajú obličky........ Pred klinikou som sa úplne zrútila, nedokázala som ani len dovolať s Vlaďkou, mojou priateľkou, ktorú som práve vďaka mačičkám spoznala a ktorá je zároveň aj veterinárka na klinike v Bojniciach. Bolo to neskutočné, ako ste mi mnohí napísali, že najviac kontrolovaný kocúr, s najväčšou starostlivosťou láskou a nehovorím o našej čistote a dezinfekcii domácnosti a proste takýto výsledok, ako keby som mala kocúra dať hneď uspať alebo sám by mal o dva dni zomrieť... Mozog mi nefungoval, len som plakala, nič nevidela, nevnímala, pýtala sa sama seba, čo som si nevšimla, kde som urobila chybu? To proste nebolo možné. Vlaďka ako najlepšia kamarátka skončila v práci, naskočila do auta a ja ani neviem ako, proste o dve hodiny nám iba zrazu zvonila a stála pred dverami, s taškou plnou infúzii a liekov, aby som jej ukázala krvné výsledky, aby som sa upokojila, že určite ešte strávime s Bradom nejaký čas. Na druhý deň ďalšia priateľská pomoc, od Andrejky z Bell Arden, ktorá vyštudovala zvieraciu komunikáciu a sama mala doma obličkára, svoju Judku, doniesla za tašku všetkého možného od liekov až po stravu, čo jej po Judke zostalo a bola takisto ako Vlaďka s nami v tých najhorších chvíľach.
Vďaka Andrejke som mala možnosť porozprávať sa s Bradom... Viem, že to znie čudne, možno niektorí si pomyslíte, že sme bláznivé čudáčky, ale v momente, ako Andrejka hovorila odpovede na moje ešte nevyslovené otázky, vedela som, že nesnívam, ale že skutočne sa rozprávam s mojou najväčšou láskou Braduškom. V ten deň sme si povedali toho neskutočne veľa, nebudem Vám to samozrejme do detailov rozprávať, lebo takéto niečo bolo len medzi nami, ale jedno vedzte, že práve tento rozhovor ma kopol do riti ako sa hovorí a ja som sa spamätala. Žiadne katastrofické scenáre, ideme bojovať o čas, keby to malo byť len týždeň. Od Brada som presne vedela, ako sa bude správať keď bude prichádzať jeho koniec a vedela som aj to, čo by si ešte prial zažiť, a ako sa máme na spoločnú poslednú cestu pripraviť a ako sa z nej tešiť. Niektoré jeho myšlienky ohľadom odchodu som ťažšie spracovávala, takže som si ich ešte pár krát u Brada overovala, či si to nerozmyslel a každý jeden z tých rozhovorov mi niečo do života priniesol a naplnil ma. Keď mi povedal, že musí odísť, aby som sa konečne rozhýbala a začala pracovať poriadne na svojich nápadoch a začala byť konečne pyšná aj na seba, nielen na neho, skoro sa mi zastavilo srdce...
Od toho prvého rozhovoru sme si užili a vychutnali každý jeden deň o 300% viac ako zvyčajne. Do posledného priania som splnila všetko o čo ma poprosil, čo chcel so mnou ešte zažiť. Bolo to neuveriteľných 3 a pol mesiaca, ktoré vydržal len kvôli nám. Bol ešte so svojimi poslednými detičkami, vyhral sa s nami, mládežou, a aj napriek tomu, že to bolo v podstate smutné, bolo to až krásne vidieť, ako sa duša pripravuje na odchod a že práve my sme mohli byť súčasťou jeho života a on toho nášho. Prekonala som svoj strach z ihiel a naučila som sa podávať doma infúzie. Vedela som, že keby Brad bol hospitalizovaný na klinike, už sa domov nevráti. Objednala som mu všetky možné i nemožné lieky, vitamíny a doplnky na podporu funkčnosti obličiek... Stále som verila, že ešte oslávime jeho septembrové narodeniny.... No videla som, že celú túto liečebnú kúru absolvuje len preto, že ho o to prosím a že mu každý deň hovorím, ako to tu bez neho nezvládnem... Zaujímavé bolo, že ako obličkár, do samého konca nemal skoro žiadne obličkové prejavy a že keby som ho nevidela chudnúť, svojim správaním nedal do samého konca najavo, že je chorý. Ukázal mi to, ako byť silným... Pri poslednej infúzii v utorok sa ho pýtam: Braduško, ty už tie infúzie nechceš a držíš len kvôli mne, pravda? Usmial sa na mňa a žmurkol, vtedy som mu dala pusu a vyslovila som nahlas: Braduško môj, ľúbim ťa najviac na svete a pokiaľ tu už nechceš byť, alebo už ťa niečo bolí, púšťam Ťa. Z celého srdca Ti hovorím púšťam, povedal si mi cez Andrejku, že v tomto živote sa ešte stretneme, že sa mi vrátiš do života, a ako Ťa spoznám... Ak to naozaj tak cítiš, púšťam Ťa..... neskutočne som plakala a to som ešte nevedela, že Brad čakal iba na tieto slová, ktoré ale naozaj budem cítiť a aj keď s boľavým srdcom, ale úprimne budem pripravená pustiť ho, užiť si ten druhý svet, kde sa bude mať skvelo a kde si to bude užívať do momentu, keď sa pre niečo bude chcieť opäť vrátiť ku mne a prežijeme spolu opäť tú najväčšiu lásku. Toto sa udialo v utorok večer a od stredy rána som presne vedela, že Brad čakal iba na tie moje slová a že nastal čas lúčenia, vykonal všetko presne do bodky presne tak, ako mi povedal cez Andrejku. Ukázal mi obraz ako to začne a pokračovalo sa s lúčením, od jedenia, hrania, jeho obľúbených miest, až po lúčenie s mládežou a s nami. Celý týždeň som sa už potom z domu nepohla a plnila všetky jeho priania. Jedným z jeho prianí bolo zomrieť tak, ako zomrel môj starký vo Višňovom... Posledné noci pri ňom spinkal aj Merlinko na rozlúčku aj Evelynka s Frany. S krpcami sa ešte vyhral, vyoblizoval ich, ony jeho tiež. Posledný deň dokonca Hectorko si ľahol oproti nemu a hodiny pri ňom ležal a menil pózy tak ako Braduško, dýchal tempom ako dýchal on... Z dospelákov sa s každým jedným rozlúčil tiež, tie pusinky, tie ležania, objatia, bolo to neskutočné... Jeho mama Frany s ním bola až do posledného výdychu. V piatok, keď som pri ňom ležala zažila som niečo neskutočné, hľadeli sme si do očí, rozprávala som mu, ako ho ľúbim, ako mu za všetko ďakujem a potom sa to stalo, ja som neabsolvovala školu a skúšky na zvieraciu komunikáciu ako Andrejka, vždy som sa s mládežou rozprávala a verila som, že mi rozumejú a zrazu mi Brad ukázal čo vidí... Ležala som pri ňom pod gaučom v obývačke, hľadeli sme si do očí, hovorila mu všetko čo ma v tých chvíľach napadlo ako ho ľúbim a on mi ukázal presne to čo videl, čo vytvárajú tie svetielka okolo neho, a ako sa už dušička pripravuje na ten prechod, nikdy v živote by mi nenapadlo, že také niečo zažijem, už vtedy som vedela, že tá naša láska naozaj je večná, neskôr mi ešte ukázal už aj iný obraz, ktorý videl na druhej strane a ja už som z toho pohľadu videla, že nám zostávajú iba hodiny.... Do posledného momentu sa dialo všetko tak, ako ma na to pripravil. Zomrel v nedeľu 14.08.2022 o 5tej ráno, presne na tom mieste v obývačke ako nám cez Andrejku povedal, boli sme pri ňom ja, mamina a jeho mamina Frany a v poslednej minúte jeho odchodu ho odprevádzala jeho láska Evelyn z chodby, kde neskutočne spievala, plakala, kvílila, neviem Vám to popísať, no jednoducho sa ešte aj takto s ním rozlúčila. Keď zomrel, každý z nás mu dal ešte božtek na rozlúčku...
Nedeľa bola veľmi ťažká, no ešte pred krematóriom som chcela vybaviť poslednú vec, biopsiu obličiek. Všetci viete, že ja testujem svoje mačičky a že mi záleží na zdravom a šťastnom živote každej mačičky a keďže Braduško má veľa detičiek a ja som sa rozhodla nechať Hectorka doma, ako jeho pokračovateľa, zobrala som to zodpovedne a aj napriek tomu, že PKD máme negatívne otestované, dala som odobrať vzorky a poslať ich na histológiu. V piatok prišli výsledky a zlyhanie obličiek nebolo genetické, ale bakteriálne. Na jednej strane som rada kvôli rodinám mačiatok a kvôli Hectorovi, na druhej strane mi to už Braduška nevráti, no viem, že všetko čo mal, ma naučil a ja musím pokračovať cestou života dočasne bez neho, kým sa opäť nestretneme.
Braduška sme sa rozhodli odniesť do kremátoria a rozlúčiť sa aj tam s ním. Nesmierne som šťastná, že už aj u nás v Žiline máme možnosť dôstojnej rozlúčky s našimi miláčikmi, veľa to pre mňa znamenalo. Na poslednú rozlúčku sme Braduškovi zobrali aj jeho obľúbené hračky, jeho mega pohár Národného víťaza, sviečku a jeho fotografiu. V krematóriu zaradili do ponuky už moju dlhšie vyhliadnutú urničku, ktorá sa k Bradovi neskutočne hodí, taký shadedkový bucko, s plnými líčkami, za to taktiež ďakujem. Z celého srdca ďakujeme za nádhernú rozlúčku a aj za možnosť prísť s Braduškom mimo otváracích hodín. V pondelok ráno bola kremácia a pred obedom som si už prišla pre Braduška. S pani v krematóriu sme si aj spolu poplakali, ja ani už neviem o čom všetkom sme sa rozprávali, taká som bola mimo, ale veľmi ma prekvapilo, keď aj v krematóriu vedeli, aký kocúrik to bol na kremácii... Jednoducho Brad aj po smrti ukazuje aký bol výnimočný...
Z celého srdca by som sa ešte chcela poďakovať priateľom veterinárom Vlaďke Šindlerovej a Miškovi Ďuranovi za neskutočnú pomoc a veterinárnu starostlivosť. Priateľke a zvieracej komunikátorke Andrejke Koppiovej za jej energiu a možnosti porozprávať sa s Braduškom.
Z celého srdca by som sa chcela poďakovať priateľke Ivetke, ktorá nám pomáhala nielen s odvozom a bola súčasťou Braduškovej cesty od veteriny až po ten moment, kedy sme s urnou prišli domov.
Z celého srdca ďakujem našej pani predsedkyni a priateľke Katke Bálikovej za poslednú poctu a pamiatku na Braduška v podobe grafiky plagátov a bilboardov blížiacej sa výstavy. Je to až neskutočne magické, ako to celé vyšlo, a aj keď sa Braduško už výstavy nedožil, verím tomu, že všetci jeho fanúšikovia sa prídu pozrieť na mačičky na výstavu a podporia jeho nevesty.
Z celého srdca ďakujem patrí aj Vám priatelia a naši sledovatelia z celého sveta, ďakujem za Vaše správy, kondolencie počas celého obdobia a najmä posledných dní, vážime si každú jednu. Ja sa síce pri každej jednej rozplačem, ale veľmi si to vážim, ako ste mali Braduška rady.
Moje záverečné poďakovanie patrí Bradovi, za to všetko čo som s Tebou zažila, za Tvoju lásku, za to, čo si ma naučil, BOL, SI A NAVŽDY BUDEŠ VÝNIMOČNÝ, JEDINEČNÝ A NEZABUDNUTEĽNÝ. ZA VŠETKO TI ĎAKUJEM, NAVEKY ŤA MILUJEM. Veľmi nám doma všetkým chýbaš. Ľúbime Ťa.
