Skutočný príbeh našej mačičky Nefertiti alias Nefi, ktorý sme prežívali pred pár rokmi. Tento príbeh som napísala pred 10timi rokmi, keď prišiel ku nám domov Merlinko, aby sa ľudia poučili z mojej chyby mladosti, kedy som sama ešte nerozumela pojmom chovateľ, množiteľ... a jediné po čom som túžila, bolo mať "britskú modrú" mačičku. Dokonca Nefinkin príbeh zdieľala aj Sloboda zvierat dňa 17.02.2013 so silne pravdivým úvodom: "Dnes sme dostali mail s príbehom o Katke a jej milovanej mačičke Nefinke, ktorej život však predčasne skončil kvôli vážnym zdravotným problémom, ktoré boli zapríčinené veľmi zlými podmienkami do ktorých sa narodila. Nefinka bola od množiteľa... ''Čistokrvné'' mačiatko za lacný peniaz. Nedajte sa nalákať!"
Nefinkin príbeh a s tým aj môj krajší život sa začal pred niekoľkými rokmi, kedy som "ukecala" maminu, aby som si mohla kúpiť na 18te narodeniny mačiatko. Po viac mesačnom prosíkaní, mamina povolila a ja som si začala pozerať inzeráty s mačiatkami. Peniažky na čistokrvnú mačičku som nemala, preto som si samozrejme prezerala inzeráty s ponukou mačiatok bez PP, ktoré ale "zaručene" majú aspoň jedného rodiča s preukazom pôvodu...
“Pokiaľ uvažujete nad kúpou mačiatka, prosím venujte chvíľu svojho času nato, aby ste si prečítali Nefinkin príbeh a tak pochopíte, prečo je taký rozdiel v cene mačiatka s papiermi a bez. Možno práve vďaka Nefinke sa rozhodnete vybrať si zdravé mačiatko a tak aj vďaka Vám zabojujeme za hodnoty skutočného chovateľstva a nepodporíte ľudí z množiarní...”
A tak som si našla inzerát, kde pani ponúkala mačiatka bez PP, ich otec s PP, dokonca pani v inzercii spomínala "cenu dohodou", tak som sa rozhodla kontaktovať ju.
Šťastný mačací život cez slzy
Pani obratom odpísala, dokonca bola ochotná znížiť cenu mačičky na 3000,- SK a tak sme sa dohodli, že si po ňu prídem. Bola som najšťastnejšia na svete, pre mačičku som nakúpila všetko, čo do bytu potrebuje a dňa 1.2.2008 som cestovala na západ Slovenska po dvojmesačné mačiatko. Prišla som do nemenovanej dedinky, kde ma mladá pani zoznámila so svojimi rodičmi, ukázala mi mačku - maminu a malé mačiatka, ktoré sa báli ľudí a boli ukryté. Kocúrikovia boli smelší, no ja som chcela mačičku, preto som čakala, kým ich vytiahnu spoza chladničky. Sedela som na stoličke a vtedy otec mladej pani chytil mačičku a podal mi ju. Mala som v rukách malú mačičku so smutnými očkami, ktorá sa uvelebila na mojich nohách a začalo silné pradenie. Dovolila mi, aby som ju hladkala a neskôr mi na nohách zaspala. Druhé mačičky mi už vôbec nemuseli ukazovať, vedela som, že toto malé mača si vybralo mňa a nie ja ju. A tak sa na tieto polročné prázdniny začal môj krajší život. Priniesla som ju domov a spolu s maminou sme jej dali meno Nefertiti. Familiárne sme ju volali Nefi. Nefinka bola riadne číslo, joj koľko toho sme sa navyvádzali a nahrali. O pár mesiacov Nefinka dospela, rozhodli sme sa ju netrápiť a dali sme ju vysterilizovať.
Všetko bolo v poriadku, až jedného dňa začala mať Nefinka problémy s močením a papaním. Navštívili sme veterinára a dozvedeli sme sa, že Nefi má problémy s obličkami a trávením... Samozrejme, že vždy sme Nefinke pomáhali ako sa len dalo. Ako rástla, vysunula sa jej sánka a tak môjmu slniečku trčal zúbok z papuľky (ľuďom sa to nepáčilo, no pre nás bola krásna aj s tým zúbkom). Najhoršie na tom všetko bolo to, že som u Nefi počas hrania a jej pozorovania vtáčikov spozorovala, že si po chvíli hrania vždy ľahla a oddychovala, čo bola taká unavená. Nakoniec nám veterinár oznámil, že má Nefinka choré srdiečko a môže sa nám dožiť maximálne dvoch rokov...
Bol to pre nás neskutočný šok, veľmi som plakala, ale jednoducho som bola rozhodnutá Nefinke pomôcť za každých okolností. Bola jednoducho úžasná, ľudí nemala veľmi v láske, ale mňa s maminou veľmi ľúbila. Človek by ani nepovedal, ale ona sa nám vedela odvďačiť, či už maznaním, pomáhala pri upratovaní a ako len milovala pranie, dokonca, keď jedna z nás doma bola chorá, vždy bola pri nás a budete sa mi možno smiať, ale ako keby Nefi tú chorobu prenášala na seba a potom my sme boli zdravé a ona sa skoro dva týždne dávala dokopy.
Vždy keď bolo Nefi horšie som sa modlila, aby bola s nami čo najdlhšie a bola som presvedčená, že si odžije minimálne aspoň pol mačacieho života... Bohužiaľ to tak nebolo...Nastávali chvíle, kedy sa už Nefi málo hrávala, len odpočívala, či sledovala vtáčiky von oknom alebo na balkóne. V apríli-máji 2012 začala Nefinka mávať srdiečkové záchvaty, nevedela skoro ani chodiť...Rozhodla som sa zmeniť veterinára a tak sme s Nefi absolvovali všetky vyšetrenia... Pán doktor mi oznámil, že Nefinkine srdiečko je také veľké ako u väčších psíkov... Toto sa mi veľmi ťažko opisuje... Pán doktor nasadil lieky, ktoré Nefi priam neznášala, keď ich musela jesť, bola veľmi tvrdohlavá, tá keď si niečo zaumienila, vedela byť urazená aj celé dva dni :D. Chodili sme aj na kontroly, vyzeralo to výborne, že s nami Nefi ešte ten nejaký rôčik pobudne, lenže táto moja potvorka vydržala až do poslednej mojej skúšky v škole a potom mi prestala papať, nechodila na záchod... bolo to neskutočne hrozné...
Predtým ako budem pokračovať, musím spomenúť, že Nefi už deň dva predtým si začala obchádzať svoje obľúbené miesta...pre tých, ktorí nevedia čo to znamená – začala sa so všetkým lúčiť, no ja som si to nechcela pripustiť...
Opäť sme boli na veterine, prišli sme domov a Nefi chúďa moje chodila do záchoda a tam len mňaučala, potom si začala chodiť na najobľúbenejšie miesta spolu so mnou, stále mňaučala, nevedela čo skôr. Ja som jej pomáhala, no hádzalo ju zo strany na stranu a srdiečko jej neskutočne bilo...Prišla domov mamina, tá jej kúpila najlepšie mačacie paštéčky, no Nefi len mňaučala a chodila po byte a ku nám a rozprávala sa s nami. Potom šla na svoje miesto, pod moju posteľ, kde ja som si ku nej ľahla a plakala som...,hovorila som jej ako veľmi ju ľúbim a že všetko zvládneme a ak nie, nech radšej zomrie pri mne doma, ako jej dať injekciu na veterine...
Poobede som volala na veterinu kvôli výsledkom...pán doktor mi oznámil, že Nefinke odchádzajú obličky, že od poslednej kontroly sa všetko rapídne zhoršilo a že je tu možnosť infúzií, ale Nefinkine srdiečko by to nezvládlo... Ešte viac som plakala a bola som odhodlaná požičať si aj peniaze, nech Nefi pomôžem, ale potom mi všetci dohovorili, že sa už nemôžeme dlhšie trápiť a hlavne, nech si uvedomím v akých bolestiach je Nefi...takéto dve ťažké choroby jednoducho nezvládneme...
A tak som so strašnou bolesťou v srdci súhlasila s tým, že pôjdeme s Nefi posledný krát na veterinu a dáme jej uspávaciu injekciu. Doma sme sa s ňou lúčili, plakali a podvečer prišiel krstný na aute, zobrali sme Nefinku a išli sme na veterinu. Tam mi pán doktor aj pani doktorka vysvetlili, že keby sme aj injekciu nedali, ako by to pokračovalo a že ak by aj Nefi srdiečko vydržalo pri infúziach, čoskoro by aj tak by zomrela... Mamina sa s Nefi rozlúčila a odišla na recepciu, ale ja som pri Nefinke zostala a rázne oznámila, že som Nefi sľúbila, že budem pri nej až do samého konca a že ju neopustím...
Ten pocit sa nedá ani opísať ako mi bolo, kvôli Nefi som sa držala a hovorila jej ako veľmi ju ľúbim, že je najlepšia kamarátka na svete a že nech mi tento škaredý koniec odpustí. Pani doktorka bola zlatá a povedala mi, že ona sa na mňa nehnevá, že jej už bude lepšie a tak, kým mojej Nefi neprestalo biť srdiečko, som ju hladkala a hovorila jej, ako neskutočne veľmi ju ľúbim... Keď sme prišli večer domov, bolo to hrozné, pretože Vás nikto nečakal pri dverách (dodnes neviem ako to Nefi vedela vycítiť, ale vždy vedela, kedy z výťahu vystúpi jedna z nás...), nikto sa neprišiel dať hladkať, hrať, večer nesedela na parapete a nedívala sa von oknom, nepýtala sa o tej večernej hodinke na balkón, nepýtala si papať, absolútne nič, všade, kde som sa pozrela videla som Nefinku pri jej každodenných činnostiach...Bola proste jedinečná a ja nikdy na ňu nezabudnem, veď to Nefi si ma vybrala a prežila krásnych 4 a pol roka so mnou a mojou maminou.
Týmto však Nefinkin príbeh nekončí a preto, ak seriózne uvažujete o tom, že by ste chceli mať takéhoto člena domácnosti, je naozaj veľmi dôležité uvedomiť si, čo sú to za ľudia, ktorí predávajú mačiatka bez papierov, ako sa ku nim chovajú, v akých podmienkach žijú, na aký účel im slúžia a v poslednom rade, na záchranu svojho miláčika nakoniec miniete neskutočné množstvo peniažtekov a prežijete strašnú bolesť...
Pokiaľ si kúpite mačiatko z chovateľskej stanice, áno je drahšie, ale viete, že je zdravé, hravé, pravidelne očkované, odčervované, kŕmené kvalitnou stravou a je im venovaná všetka naša pozornosť, starostlivosť a láska... S akýmkoľvek problémom sa môžete obrátiť na chovateľa, ktorý je ochotný akokoľvek pomôcť a možno si tak nájdete aj mnoho priateľov ako ja.
No a v ďalšom rade, netreba zabúdať ani na preplnené útulky, kde množstvo zvieratiek čaká na svoj nový krásny, šťastný život. Preto, ak vyslovene ak nemáte vysnívané plemeno mačičky, a nemáte peniažky na mačiatko z chovateľskej stanice, z celého srdca Vás prosím, nekupujte mačiatko z množiarne alebo inak aj známe mačiatko bez PP. Choďte do najbližšieho útulku a verte mi, keď Vám poviem, že Vám "do nosa i do srdca cvrkne" tá Vaša pravá zvieracia láska.
Verte, že tých niekoľko dlhých rokov budete s huňatým chlpáčikom veľmi šťastný.
Spomienková fotogaléria Nefinky: